Marc Chagall
(1886-1985)
Albertina
Marc Chagall má v modernom maliarstve a grafike 20. storočia popredné a zároveň osobité miesto.
Chagallovo dielo malo široký vplyv na vývin moderného umenia a dá sa povedať, že je popri Picassovi rozhodujúcou postavou novodobého vývinu svetovej maľby.
Vyšiel síce z kubizmu, ale jeho princípy nevyužíval na analýzu obrazového predmetu, ale na zosilnenie sugestívneho účinku fantasktných predstáv jeho individuálnej mytológie.
Narodil sa v rodine židovského vidieckeho obchodníka s poľnohospodárskymi produktmi ako najstarší z deviatich detí. Detstvo prežil síce v chudobe, ale šťastne a spomienky na ne sa prelínajú celým jeho dielom.
V rokoch 1898-1905 študoval na Prvom vitebskom štvorročnom učilisku. Získal tradičné židovské vzdelanie v staroruštine, učil sa talmud a tóru. Jeho prvým učiteľom maľby bol okolo roku 1906 vitebský umelec Jehuda Pen. O niekoľko mesiacov neskôr, v roku 1907, sa presťahoval do Petrohradu. Tu študoval v Kresliarskej škole Spoločnosti umenia, vedenej maliarom Nikolajom Rerichom, pre svoj talent bol prijatý rovno do tretieho ročníka. Stretával sa tu s umelcami rôznych smerov.
Toto obdobie nebolo ľahké – Židia mohli prebývať v Petrohrade iba na povolenie a on sám bol dokonca krátko väznený. V Petrohrade zostal až do roku 1910. Pravidelne sa však vracal do svojej rodnej dediny, kde sa v roku 1909 stretol so svojou budúcou manželkou, Bellou Rosenfeldovou.
V tom čase sa mu podarilo presadiť sa ako umelec, odišiel do Paríža, aby bol bližšie komunite umelcov na Montparnasse.
Keď počas druhej svetovej vojny okupovali nacisti Francúzsko a začali deportovať Židov, Paríž opustil. Ukryli sa s manželkou v Marseille a potom za pomoci amerického novinára Variana Frya utiekli z Francúzska cez Španielsko a Portugalsko, aby sa v roku 1941 usadili v Spojených štátoch amerických, kde žili až do roku 1948.
2. septembra 1944 po chorobe zomrela jeho žena Bella, jeho súputnica životom a inšpirácia mnohých malieb. O dva roky neskôr sa vrátil do Európy. Do roku 1949 sa zdržiaval v Provence a toho istého roku sa podieľal na vzniku mimovládneho antifašistického hnutia.
Jeho dielo bolo ovplyvnené jednak detskými a jednak židovsko-ruskými mýtickými a náboženskými predstavami. Inšpiroval sa aj životom bieloruského ľudu. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa pustil do rozsiahlych projektov spojených s výzdobou verejných inštitúcií aj náboženských stavieb.
Jeho dielo je možné zaradiť hneď do niekoľkých kategórií moderného umenia. V Paríži pred prvou svetovou vojnou bol členom avantgardných umeleckých hnutí. Jeho poňatie sa však týmto smerom, ako kubizmus a fauvizmus, vždy trochu vymykalo. Úzko spolupracoval s tzv. parížskou školou a jej predstaviteľmi, vrátane Amedea Modiglianiho.
Jeho obrazy prekypujú spomienkami na detstvo a veľmi živými farbami. Chagall sám seba (niekedy spoločne so svojou ženou) štylizoval do úlohy pozorovateľa, ktorý sa pozerá na svet cez okno z výzdobou verejných inštitúcií aj náboženských stavieb.
Egon Schiele
(1890-1918)
bol rakúsky maliar, kresliar a žiak Gustava Klimta. Keď opustil viedenskú secesiu, vytvoril si vlastný pôsobivý štýl, ktorého nálada zapadá do európskeho expresionizmu. Vytváral provokatívne akty v pohyblivých pózach, portréty miest a vlastné podobizne. Po jeho smrti sa G. Klimt na 49. výstave viedenskej secesie v roku 1918 uznaný za hlavu viedenských umelcov.
Na jeho tvorbu mal v začiatkoch veľký vplyv Gustav Klimt, s ktorým sa stretol v roku 1907. Svoj vlastný umelecký štýl našiel koncom roka 1909, v tom istom roku založil s ďalšími umelcami a maliarmi Neukunstgruppe (Novú umeleckú skupinu), ktorá bola zameraná proti konzervatívnym tradíciám rakúskeho výtvarného umenia.
V jeho tvorbe prevládali expresívne stvárnené mestá a krajiny, vizionárske kompozície s témou smrti, erotické akty a symbolické portréty a autoportréty.
Gustav Klimt
(1862 – 1918)
bol rakúsky maliar a grafik, symbolista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov secesie, vedúca osobnosť viedenského modernizmu.
